MiaGalaxy

Každý z nás prechádza v živote svojím príbehom. Či už je to osud alebo náhoda, či je to dôsledok našich činov… Vždy kráčame. Aj keď máme pocit, že ležíme na hlbokom dne, stále v mysli kráčame a preberáme si, čo bude ďalej. Lebo musíme ísť. To nás drží pri živote. Chcenie je hnacím motorom, ktoré nás túži priviesť za šťastím. A v tom je celá pointa a zmysel života. Byť šťastný. Jednoducho, ľudsky, bezodne. Milión ľudí dennodenne prežíva to isté. Prehrýzame sa skutkami a svedomím do ďalšieho dňa. Druhému často vieme poradiť, lebo sa na jeho problém pozeráme z vtáčej perspektívy. Ale pokiaľ ide o našu bolesť, tá bolí. A učíme sa z nej.

            S manželom sme sa zosobášili, keď som mala 22 a on o rok viac. Ľúbili sme sa. Každý sme dali do nášho vzťahu svoje ja. Bol to náš prvý vážny vzťah. Ale od začiatku som cítila, že k nemu nemôžem byť vo všetkom úprimná… Teda veci, ktoré ho hnevali, tie som pred ním zamlčala. Nechcela som sa hádať. Hádali sme sa dosť aj bez toho. Ale stále tam bola láska. Prišlo na svet prvé, potom druhé a tretie naše dieťa. Manžel bol úžasný otec. A ja som mala neustálu potrebu cítiť motýle v bruchu, vzrušenie, vášeň… Znova, keď sa nad tým zamýšľam, stále som niečo hľadala. Niečo iné, čo som mala.

Často, keď som videla lietať vtáky po oblohe, hmkala som si melódiu z piesne z rozprávky, ktorú som videla v detstve: Závidím Ti vtáčku tvoje krídla, keď s nimi letíš do osídla… Vždy ma premkla bolesť v hrudnom koši.

Rozmýšľala som, čo pre náš vzťah urobiť. Všade sa píše, že musíme začať od seba. Keď sa máme rady, okolie to cíti, čo vyžarujeme a správa sa k nám s úctou. Nuž som držala diéty. Aby som bola spokojná. Dokončila som si vysokú školu, aby som si našla lepšiu prácu. Neustále som upratovala, aby som nepočula ten hlas, ktorý sa škodoradostne vo mne smial. Cítila som, že ešte musím vzťah medzi mnou a mojim manželom vylepšiť. Vravela som si, že to isto nájdem, len musím silno hľadať. Teda som zašla aj za kartárkou, ktorá mi povedala, že po pätnástich rokoch nášho manželstva sa naše vzájomné energie prepoja a všetko bude inak. Zrazu som mala svoju mantru: pätnásť rokov. Musím vydržať. Veď už len pár rokov… Tak som sa snažila a hľadala motýle miesto brucha na lúke. Vášeň v práci a niekedy v alkohole s cigaretami. Každé výročie som si vravela, že už to príde. Čakala som na ten vysnívaný magický deň a predstavovala som si, ako náš vzťah čarovne upgraduje do výšin. Sedela som v kuchyni, prišiel domov z práce. Objala som ho. Nič. Asi zajtra…

Po trištvrte roku som to vzdala a povedala si, že znova skúsim vyhľadať inú pani Zázračnú, ktorá mi vysvetlí, kde sa po ceste stala chyba. Vždy som mala sklony k podobným rituálom. Bola to regresná terapia, počas ktorej sa mi veľa vecí ozrejmilo. Začala som si uvedomovať, že to nikdy neskončí. Tá túžba po niečom inom. Že naozaj toto nie je dobré. Celé nasledujúce leto som sa zahrabala do kníh, románov a psychológie. Myslím, že vtedy sa to stalo. Kdesi som čítala, že keď si chceš niekoho vysnívať, musíš si v predstavách presne určiť priority. Čítala som 600 stranový román a opis hlavného hrdinu v ňom mal charakteristické črty môjho „vysnívaného princa“. Akurát vlasy mal ryšavé. Vravím si, to radšej žiadne. Pamätám sa, ako som vtedy tie vlastnosti a črty hľadala v mojom manželovi. Ráno som sa budila na to, že sa s niekým neznámym bozkávam. Snívalo sa mi to celé leto.

            Na jeseň som ostala ležať pár dní v posteli s chrípkou a keď som po pár-dňovej maródke nastúpila do práce, tak som ho stretla. A tu sa až začína celý príbeh. Štyridsiatka na krku, tri onedlho samostatné deti, krásny slnečný piatok a ja na ihrisku. 

Sľúbila som deťom z mojej triedy, že sa prídem pozrieť na krúžok na tú ukričanú vysokú pani, z ktorej majú aj osemroční chlapci strach. Vchádzala som bránou a kývala deťom, ktoré ma zbadali. Simon sa za mnou rozbehol: „Dnes tu nie je. Škoda. By ste videla ako húka.“ Usmiala som sa a postrapatila mu chlapčenský účes. Obzrela som sa a očami hľadala, kto má deti na starosti. Uvidela som známeho muža, ako sa venoval deťom na druhej strane ihriska. A ešte jedného o čosi bližšie ku mne. Trochu som zneistela. Bol to kamarát zo strednej školy. Chodili sme spolu pár mesiacov. Bol mladší ako ja a bola som jeho prvá veľká láska. Očami sme sa pozdravili a ja som sa usmiala. Venoval sa chvíľu jednému chlapcovi a keď odišiel napiť sa, prišiel za mnou a opýtal sa, ako sa mám. Ako sa odpovedá na túto otázku, keď ste sa s niekým nerozprávali dvadsaťjeden rokov? „Dobre. Rýchlo.“ Zasmial sa. Oprel sa o múr vedľa mňa a vo mne sa čosi rozhorelo. Chcela som sa opýtať to isté, ale keď som sa naňho pozrela, zrazu ma prekvapili jeho oči. Vždy ich mal také zelené? Zeleno-zelené? Vždy bol taký vysoký? Naozaj si nepamätám, o čom sme sa rozprávali. Smiali sme sa a usmievali, ja som nerozumela svojim pocitom, tomu teplu a mrazu v mojom tele. Poznala som ho tak dlho a zrazu všetky tie moje pocity otočené k nemu. Tak to začalo. Presne tou chvíľou. Niekedy sa ho pýtam, čo sa tam vtedy vlastne stalo…? Čo sa stane s ľuďmi, keď sa do seba zamilujú, majú deti, manželky a manželov…? Nie je to správne. Nie je. Ale po všetkom, čo som prežila, si myslím, že sa nemôžeš zaľúbiť, pokiaľ nemáš otvorené srdce pre vzťah. Lebo len do takého srdca môže prísť láska.

Po krúžku s deťmi si sadol do auta. Premýšľal. Čo tam robila? Prečo tam vlastne prišla? A kde zrazu zmizla? Presne ako vtedy… V mysli sa mu zjavila spomienka na dávno zabudnuté. Na stredoškolské chodby, kde si vymieňali prvé objatia a bozky. Stále je rovnako krásna, pomyslel si. Usmial sa, oprel si hlavu o opierku sedadla a šepol: „Po Tebe som sa už nikdy do nikoho tak bezodne nezamiloval.“ Naštartoval auto a zamieril domov. Zrazu mu v telefóne píplo upozornenie zo sociálnej siete. Ťukol do telefónu a všimol si správu. Od nej. „Chvíľami som sa vrátila späť v čase…“ Jeho telom prebehla horúčava. A potom mráz.

Písal jej celé poobedie, vymieňali si správy navzájom, rozoberali čas, ktorý sa nevideli. Bol ako vo sne. Vyhľadával chvíle samoty, aby mohol na chvíľu zavrieť oči a snívať. Potom si spomenul, že má ešte stále odložené listy, čo mu písala. Išiel ich nájsť. Poslal jej fotografie minulých dopisov a ona mu písala, ako sedí a nechápavo sa pozerá na tie listy. Písal jej do neskorej noci. Pod rúškom tmy a únavy jej prezradil, ako dlho plakal, keď sa s ním rozišla.

V sobotu ráno som sa zobudila celá dolámaná. No s úsmevom na perách. A motýle lietali po celej izbe, lebo do môjho tela sa nezmestili. Viem, že ľudia majú tendenciu písomnou formou o sebe povedať viac ako z očí do očí. Bez vypovedaných slov píšeme písmenká viac z duše. Úprimnosť k nemu, ktorou som bola zrazu posadnutá, bola základom vzťahu k nemu. Je to tak dodnes. Bolo to práve mojou skúsenosťou alebo to len proste šlo? Na to som neprišla. Ale je neskutočne krásny pocit môcť byť úprimný ku človeku, ktorého miluješ. Tí, ktorí tento dar majú vo vzťahu od začiatku, tí si to neuvedomujú. Pre mňa to bolo ako rozprestrieť orlie krídla, zhlboka sa nadýchnuť a letieť.

Tešil sa ako malý chlapec, kedy mu pípne telefón a zasvieti na displeji správa od nej. Musel si dať vibračné zvonenie. Nechcel predsa kvôli nevinným správam ublížiť svojej rodine. Ale to si už vysvetlili. Určite je to niečo krátkodobé, dočasné. Len to preskúmať. Celý týždeň sa vznášal až zvažoval zníženie zemskej príťažlivosti. Predsa len sa Newton v niečom mýlil. Je možné, aby mi jedna žena tak imponovala? Je možné stretnúť človeka, ktorý by vyplnil prázdne miesto v srdci? A ako je vôbec možné, že som nejaké prázdne miesto v srdci mal? Zrazu si začal klásť otázky, ktoré nemali konca a piplal sa v sebe ako v rybe plnej kostí. Tiekli mu slzy pri filme o nenaplnenej láske. Musel ju znova vidieť. Čím skôr.

„Prinesiem Ti knihu o pohybových hrách. Je dobrá. Určite si z nej niečo vyberieš pre decká. Budeš o štvrtej ešte v práci?“ Prečítala som si tú správu znova. A znova. A pre istotu znova. Vedela som, že to už budem sama v kancelárii. V mysli som prebehla po celej budove, a hľadala, kde je zrkadlo. Zrýchlil sa mi tep a dych. Zrazu som v tom mala jasno. Obaja sme túžili dotknúť sa jeden druhého. Objať sa. Vidieť. Počuť. Ostalo mi zle a v tvári som mala červeň. „ON príde“, šepla som. Teda žiadne, že musím vyzerať sexi a špúliť ústa. Mala som so sebou čo robiť, aby som dýchala pravidelne.

Stál tam pred dverami s útlou knihou v ruke s neviditeľným názvom Zámienka a srdce počul až v ušiach. „Som ako pubertiak“, pomyslel si. Potichu zaklopal. Vytriasol si ruku a pýtal sa, prečo sa tak chveje. Otvorila. Stála a usmievala sa. Je tiež taká nervózna ako ja? Pozdrav. „Pači sa, tu je tá kniha. Pozri si ju, mám ju už veľmi dlho. Dokonca som sa z nej učil na skúšky.“ Podal jej ju. Rýchlo ju vzala a nemo prelistovala. „Ďakujem.“ Ticho. Sklopila zrak. Objal ju a ona sa zhlboka nadýchla. „Krásne voniaš“, povedal a ponoril si tvár do jej vlasov. Je taká drobná. Akoby ju vykresali z môjho náručia. Privrel oči. Musím odísť. Rýchlo. Vzal jej tvár do svojich dlaní, palcami pohladil líca a zadíval sa jej do očí. Pobozkal ju. Na chvíľu. Vášnivo, horúco, nežne, bojazlivo. Prstom jej prešiel po spodnej pere a znova sa stratil v hĺbke jej očí. „Musím ísť“, povedal. Ona prikývla.

Keď zatvoril dvere, ostala som stáť na mieste. Neviem, ako dlho som tam stála. Usmievala som sa a zároveň ma pálilo vnútro. Bol to ako boj dvoch častí vo mne. Smiech a plač. „Toto nie je dobré, toto nie je dobré,…“, opakovala som si a usmievala sa. Vášeň. To som vtedy cítila. Vášeň ako nikdy predtým. Nekonečnú túžbu zaplavenú výčitkami a zlosťou na seba samú. Vedela som, že keď to nestopnem teraz, už to nebudem schopná zastaviť nikdy. A tiež som vedela, že to zastaviť nechcem. Nešlo to. Neuvedomovala som si, že od okamihu, ako som ho stretla na ihrisku, sa dialo niečo veľké. Niečo, na čo sa celý vesmír tešil a všetci tam hore si začali kupovať pukance a kolu.

            Neskôr nasledoval rozvod nás oboch. Rozvod je sťa peklo. Keď nie ste citovo na nule a máte aspoň jednotku, vždy to s vami zatrasie. V mysli sa vám preháňajú obrazy na spoločné chvíle. Hľadáte bod, kde sa to zlomilo. Chcete tie myšlienky zahnať. Ale potom si ich znova privoláte. Už keď nad rozvodom uvažujete, už vtedy to všetko začne. Je to obrovský prerod. Či už ste na strane jednej alebo druhej. Ani neverníci to nemajú ľahké, pretože tendencia ľudí je ich okamžite odsúdiť. A ľutujú podvedených. Správajú sa k nim ako k chorým; k neverníkom akoby mali lepru a k podvedeným ako ku smrteľne chorým. Prečo sa nevieme, my ľudia, na chvíľu zastaviť a povedať si STOP? Ja som nežil ich životy, neviem, čo sa dialo v ich vzťahu. Dokonca, i keď mi kamarátka rozpráva, aký mali bezchybný vzťah a manžel si našiel milenku len preto, lebo mal doma všetko… asi to tak nebude. Vždy je za tým niečo. Nevidíme do hláv a sŕdc druhým. Nesúďme.

P.S.: Keď som s ním, som ako v rozprávke. Keď sa spolu rozprávame, je to akoby sme boli sami na celom svete. Často uvažujem, čím som si to zaslúžila. Že ma na rukách nosí. Doslova. Ale tomuto všetkému predchádzali  plač a bolesť. Raz sa ma môj exmanžel opýtal, či si myslím, že moja láska s mojím vyvoleným niekedy dostane zelenú… Či budeme spolu šťastní.

Celému svetu odkazujem: My šťastní sme.

Kiež by každý našiel svoje šťastie…